CYKLUS PREDNÁŠOK
Pohľady do minulosti
6. november 2014, 16:00
Levoča, Stará radnica

Akosi sme si „zvykli“ na miestny klanový systém, aj jeho verbálny – kauza sem, kauza tam – a nonverbálny – milióny sem, milióny tam – prejav… Kto vlastne rozdáva karty v demokratickom štáte? Lebo vo feudálnom Osobnosť kráľa. Lakmusovým papierikom bola meniaca sa držba hradov. Vzdelanie a informácie nepomáhali ani vtedy a očividne ani dnes. Vtedy kvôli, dnes napriek počtom školou „zasiahnutých“. Keď sa napokon oné klany nakŕmia (oxymoron), hádam, zostane aj na pamiatky… Naivnosť, trpko vzdychnú Gemerčania…

Polievku ako pokrm dnes mnohí zaznávajú. Takí Nemci napríklad, ju nejedia takmer vôbec, prípadne si ju spájajú skôr so zimným obdobím. U nás je vo väčšine domácností a podnikových kantín ešte stále prvým chodom. Bez akejkoľvek irónie možno „vynález“ polievky zaradiť medzi míľniky vo vývine rodu Homo. Napríklad pri stavbe takého Košického hradu na Hradovej jej museli uvariť na hektolitre. Sedem hektárov je sedem hektárov… Prečo však hrad nedostavali? Že by im skrátili polievkové prídely? Skôr rod s pruhmi (brvnami) v erbe zasiahol…

Použitím magnetometra priamo v teréne Spišského hradu by sa možno čo-to nové odhalilo. Aj keď krížom-krážom preorané kultúrne vrstvy nádvorí by teda riadne zamotali „hlavu“ aj takému magnetometru. Veď hlavu nejednému expertovi motá nielen to, čo tam v zemi (ne)vidieť, ale aj to, čo trčí nad zemský povrch. Najrozličnejšie stavebné materiály v najrozličnejších štádiách rozpadu… Tým, že vďaka onomu prístroju nemusíte vykopať ani dierku, treba ho pustiť do záhrad Spišiakov. Pozrieť sa na život tzv. hostí, zakladateľov ich miest…

Na povalách obydlí Malých Karpát a Záhoria neprebývaju zaiste len myši. Potom sú však aj takí, ktorým ich malé „železiarstva“ rastú pod starostlivým dohľadom. Ich zbierky najvšakovakejších chladných zbraní sa pritom nemuseli trmácať svetom. Veď rovno nad strechami oných chalúp sa dodnes týči línia pohraničných hradov. A tam sa v prípade poplachu neoháňali len tak drevenými palicami. No boli i také pohraničné územia, kde boli zbrane úplne zbytočné… Trebárs o spišských mestách sa rozhodlo v sutanách a rukavičkách.

Michal Hvorecký, slovenský spisovateľ, ako jeden z mála brázdi Slovensko a svoje knihy predčíta. Čítanie nahlas propaguje ako liek. Aj proti nevedomosti. Zaiste nahlas si prečítajte aj o období rozmachu priemyslu v Uhorsku 19. a začiatku 20. storočia vo vzťahu ľudí ku krajine a prírode. Hlbšie v pamäti tak čitateľovi utkveje napríklad obraz dobovej poľovačky. Tento druh „športových“ aktivít slúžil celé stáročia ako príprava na skutočný boj. Napríklad pri obrane či útoku na hrady Rádu nemeckých rytierov.

Vo veži Spišského hradu niet najmenšej stopy po obytných miestnostiach. Všetky jej poschodia sú iba skromne osvetlené vysokými úzkymi strieľňami, ktoré sú svojím tvarom i výškou uspôsobené predovšetkým na to, aby sa z nich dalo strieľať lukom. Je to teda stavba určená už výhradne na obranu, skutočne „veľká veža“, či ako sa v odbornej literatúre od minulého storočia hovorí „bergfrit“.

Dobroslava Menclová (Spišský hrad, 1957, s. 36)