Rozmary pomazaných a cigánska princezná

… a prísne nariaďujeme a prikazujeme Vašim Vernostiam touto listinou, že kedykoľvek príde tento vajda Ladislav a jeho ľud na naše spomínané panstvá, totiž do našich miest a mestečiek, aby ste tohto vajdu a jemu podriadených Cigánov bez akýchkoľvek prekážok a nepokojov podporovali a chránili, ba aj bránili pred všetkými napadnutiami a útokmi…

Listina kráľa Žigmunda z roku 1423 (preložila Daniela Dvořáková)

 
Pred sedemsto rokmi sa starý románsky hrad Spiš priblížil o ďalší krôčik k dych vyrážajúcej rozlohe. Pritom druhá polovica 14. storočia hradom nebola naklonená. Nuž, nový kráľ investoval do iného druhu nehnuteľností. Vnútro Ľudovíta Veľkého z Anjou prahlo po pulzujúcich križovatkách obchodných ciest zo zlata. Mestá bujneli. Na Spišskom hrade čulý stavebný ruch? Ako to? Očividne brat kráľa mestám neholdoval. Bol iniciátorom stavby nového, v poradí druhého predhradia, veľkého ako dovtedajší hrad. Asi. Týmto začína epocha hradu, ktorú možno označiť ako rozmarná, alebo tak trochu aj štefanská, kedže pánov s týmto menom sa tu vystriedalo nadostač…
 
Preudatní, mocibažní i hospodári
Ak sa kráľovský brat, Štefan z Anjou, na hrade podpisoval pod nejaký dokument, neopomenul k menu dodať vojvoda Spiša. Aj nový pán, vplyvný barón Štefan z Rozhanoviec, o čosi neskôr rovnako prijímal vznešených hostí v novej sieni románskeho paláca. Svojim ratolestiam po večeroch iste často rozpovedal, ako jeho predok, menovec, s kráľom Žigmundom utekali pred Turkami. Nestihol sa včas nalodiť s kráľovým sprievodom verných a tak sa v plnom cvale aj s koňom vrhol do dunajských hlbín. Len sa nedostať do zubov pohanských psov.

Snáď vyššia moc mu nedala klesnúť ku dnu pod neskonalou tiahou brnenia. Najudatnejšieho rytiera vyťahoval z vody na palubu nepochybne aj sám kráľ. V tomto výpočte nemožno vynechať ani váženého palatína uhorskej krajiny, Štefana Zápoľského. Prvý Štefan bol staviteľ, druhý potomok udatného rytiera a tento: otec kráľa. V komnatách nových výstavných gotických palácov hradu priviedla pani palatínova na svet syna Jána, budúceho uhorského kráľa. Tak sa hovorí. Určite doňho rodičia vkladali veľké nádeje. S odstupom stáročí sa však niet čím chváliť.

Vo vodách bažinatých dunajských ramien pri Moháči zostalo navždy utopené tajomstvo o jeho vine či nevine na smrti mladého Ľudovíta II. Jagelovského… A napokon nasleduje celá sága Štefanov z rodu Čáki. Posledných majiteľov hradu. Aj ich vinou je dnes najbežnejšie vyslovovanou charakteristikou tohto svedka minulých dejov slovné spojenie kopa kameňov. Vykurovať okolo stotridsať miestností nebola lacná záležitosť. Stojac pred dilemou romantika alebo bankrot z večných opráv hradu, pohľad na dno kovaných truhlíc im dal ráznu odpoveď.

Princezná ako príloha
Na druhej strane cena, ktorú všetci títo nositelia mena svätého uhorského kráľa a ich nohsledi museli platiť za výslnie na stránkach dejín, im zaiste nebola vždy po vôli. Napríklad pán hradu a jeho pobožná manželka za vlády Žigmunda. Ako sa asi vyrovnali s nezvyčajným rozmarom slávneho kráľa? Museli ho mať predsa dennodenne na očiach. Tento „rozmar“ údajne žil priamo v luxuse hradných komnát a kráľ, ak mal cestu okolo, s potešením sa tu práve preto zastavil. Možno si pán hradu neraz pomyslel, že sa mal vtedy v Dunaji radšej utopiť rovno kráľ, než ho nechať znášať takú nehoráznosť…

Ktovie? A čo ak vyslovene jedinou nespokojnou osobou v stáročia tradovanej udalosti nebol hradný pán, lež hradná pani….? Dôvodov bolo nadostač. Ale po poriadku. Kráľ a cisár Žigmund Luxemburský bol mužom prekypujúcim aj vo vysokom veku obrovskou životnou silou. Neraz sa otočil za všetkým, čo nosilo sukňu. Vlastne vtedy nosil sukňu každý… Tak za všetkým, čo malo dlhé vlasy. Ani to nie, vlastne i dlhé vlasy boli „in“… Tak potom za tým, čo nepáchlo. No to už vôbec nie. Vodu a mydlo videli niektorí maximálne raz za pár mesiacov. Čistotník Žigmund bol na dvore v Budíne skôr čudákom.

Uzavrime to. Prosto sa otočil za každou ženskou. Aj keď v tej záplave farebných prepychových látok najbizarnejších farieb, ich kombinácií a vzorov, by ste sa pri hľadaní vyvolenej mohli osudovo zmýliť… Väčší necit pre mieru mali už len v jedle. Keď sa Luxemburg hrnul s celým sprievodom krajinou, správca na Spišskom hrade nelenil. Aj ten posledný žobrák kráľovstva zasvätene ovládal, od čoho kráľ odfukuje spokojne blahom. Päťdesiat chodov bolo päťdesiat chodov. Vôňa exotických korenín mala mámiť. Nesmela chýbať ani Žigmundova obľúbená šťuka na ražni s bobkovými listami a čosi navyše…

Ako Žigo k menu prišiel
Jedného dňa privandrovali do mesta pod hradom na vozoch Cigáni. O tomto kočujúcom ľude sa Spišiaci napočúvali množstvo najrozličnejších príbehov. Pod hradom viedla obchodná cesta, ktorou prechádzali kadejakí pocestní, ale o sprievod cigánskych vozov sa začali zvlášť všetci na okolí zaujímať. V tom najkrajšom z vozov, zastretom zlatom pretkávanými záclonami a neustále stráženom dvoma mocnými ozbrojenými strážcami, sa viezla cigánska princezná. Medzi Cigánmi sa ešte nikdy nenarodila žena takej krásy. Každý ju chcel aspoň na chvíľu zahliadnuť.

No títo privandrovalci sem neprišli len tak. Cigánsky vajda dovliekol svoje spoločenstvo s jasným cieľom. V posledných rokoch pobýval kráľ na Spiši často, čo vajda dobre vedel. Chýr o cigánskej kráske sa dostal aj do Žigmundových uší. Hneď na druhý deň sa v tábore zjavil posol, lenže nepochodil. Krásavica kráľovu ponuku odmietla. Prišiel aj na druhý deň, ale už s rozkazom. Neuposlúchla ani rozkaz. Držala sa rád vajdu, jej otca, aby to jediné, čo má, svoju nevinnú krásu, nepredala pod cenu. Stane sa tak pre kráľa žiadúcejšou a tým môže pre Cigánov veľa dosiahnuť.

Ešte v ten večer tábor pod hradom prepadli jazdci. Medzi nimi bol aj sám kráľ, spaľovaný silnou túžbou. Nádherná Cigánka sa ryšavcovi podvolila. Čo sa tej noci dialo v kráľových komnatách Spišského hradu, sa už nikdy nedozvieme. Jedno je isté. Ešte dlhé roky žila cigánska princezná v pohodlí hradu. Z Božej milosti kráľ a vždy rozmnožiteľ ríše, Žigmund Luxemburský, vydal 18. apríla 1423 na Spišskom hrade prepúšťací glejt pre vajdu Ladislava a jeho sprievod, ktorým im umožnil slobodne putovať vo veľkej časti Európy. Odvtedy vraj v každej cigánskej rodine jeden zo synov nesie meno Žigo…

(Ďalšie príbehy z dejín Spišského hradu si môžete prečítať v knihe autora tohto článku s názvom Tajomný Spišský hrad. Spišská Nová Ves : Vanoku, 2007, 42 s. ISBN 978-80-969688-8-6)
 
 
Štefan Plačko