• S helmami do románskeho paláca

    Na nedávnej slovensko-chorvátskej konferencii, konanej 20. až 24. júna 2011 pod záštitou Ministra zahr. vecí Slovenskej republiky, ktorej ostatné dva dni prebiehali aj v Levoči, vystúpila s príspevkom i architektka Magdaléna Janovská. Účastníkom z rozličných krajín stredo- a juhovýchodnej Európy predstavila projekt obnovy Spišského hradu, ktorý pripravil jej ateliér. Rozličné moderné materiály či nezvyčajný dizajn zasadený do pôvodnej románsko-gotickej architektúry niektorých prekvapil, iných zaujal.

       

    Podobné projekty, už z logiky veci, sledujú konkrétnu koncepciu. Buď ide len o obnovu a modernizáciu pôvodnej, existujúcej vízie, alebo sa využije príležitosť a projekt obnovy sa zároveň spojí s novým konceptom smerovania. V tomto prípade smerovania hradnej ruiny, jednej z najnavštevovanejších kultúrnych pamiatok na Slovensku. Z prezentovaných materiálov Janovskej, údajne už od budúceho roku pripravovanej prvej etapy konzervačno-rekonštrukčných prác, možno dedukovať, že ide o prvý prípad.

    Bolo by vhodné a pre verejnosť určite veľmi zaujímavé, keby sa tieto zámery, jednak ústami samotnej autorky, jednak správcu hradu, dostali na ďalšie verejné fórum. Trebárs aj do programu avizovaného podujatia, ktoré sa opakuje s dvojročnou periodicitou. Reč je o festivale s názvom SúHRADnice. Tentokrát 5. a 6. augusta 2011. „Podujatie … je orientované na viacero rovín viažucich sa k spravovaniu a smerovaniu spravovania hradov v súčasnosti s ponúknutím vízií perspektív do budúcnosti.“ Toľko oficiálna stránka organizátora festivalu SNM – Spišského múzea v Levoči.

    Pozrime sa bližšie na ostatný ročník a jeden z najzaujímavejších podnetov, ktoré na ňom odzneli v intenciách oných vízií perspektív do budúcnosti. Konal sa v dňoch 7. a 8. augusta 2009. Počas prvého dňa, v priestoroch historickej radnice v Levoči, prezentovali zástupcovia jednotlivých zúčastnených českých, poľských a slovenských hradov svoje pamiatky v rámci odbornej konferencie. Okrem iného odznelo niekoľko prínosných podnetov k problematike Hradné expozície ich podoba a smerovanie.

    Schopný manažér, profesionálny personál, ústretoví byrokrati, peniaze. Nedostatkový tovar. Poznajú to i na Spišskom hrade. Napriek tomu sa krôčik za krôčikom vždy niečo podarí. V priebehu posledných piatich rokov prišiel konečne rad aj na expozičné priestory ruiny. Ako sa na onej konferencii vyjadrila zástupkyňa SNM – Spišského múzea v Levoči, Dáša Uharčeková Pavúková, k asi dvadsať rokov starej hradnej expozícii sa ešte donedávna pristupovalo skutočne priam s akousi pietou.

    Prvým krokom k zmene bolo, niekoľko rokov dozadu, „oživenie“ hradnej kaplnky. Po kontroverznom vynovení bola nanovo vysvätená. Na začiatku turistickej sezóny sa v nej koná omša, inak slúži pre komerčné aktivity múzea, t. j. za poplatok sa v nej možno sobášiť. Zásadne bol nabúraný pomýlený pietny prístup k expozícii až v roku 2007, ba k niekoľkým zjavným zásahom došlo už rok predtým. Odvtedy síce „zhodili“ z piedestálu archeologickú časť, no začali pribúdať tematicky zamerané expozície. Prvou bola hradná kuchyňa, ktorá ožíva najmä počas nočných prehliadok.

    O ďalší rok sa objavili priestory spálne a zbrojnice (zložená z dovtedajšej expozície), v roku 2009 miestnosti sprievodcami nazývanej do uší bijúcim názvom lazebňa a napokon v minulom roku vynovenej mučiarne. Dá sa špekulovať či je dlhodobo prínosné podobnými novinkami zatláčať prednosti Spišského hradu ako hradnej ruiny oproti väčšine jeho slovenských konkurentov. Tí sú svojimi zariadenými miestnosťami s opakujúcou sa tematikou v konečnom dôsledku na jedno kopyto.

    Napríklad autentickú kuchyňu možno nájsť hneď neďaleko, na hrade Krásna Hôrka. Je navyše na pôvodnom mieste, so skutočnou pecou a stredovekou výlevkou. O spálňach ani nehovoriac. Má ich každý hrad (zámok) a kaštieľ. Pre spišského románsko-gotického obra, by bola oveľa vhodnejšia spálňa, aká sa dá obdivovať na českom hrade Točník. Posteľ s nebesami a bájnymi gryfmi v „spálni“ Spišské hradu je úžasný artefakt minulosti. Pre turistov isto atraktívny. Je však autentický danému prostrediu?

    Lacná vôľa zapáčiť sa platiacim masám prináša aj ďalšie úskalia. Ako huby po daždi sa po hradoch rozšírila otrepanosť nad všetky – sprievodcovia v historických kostýmoch. V prípade nepriaznivého počasia (hrad je ruina) to obvykle končí športovou obuvou a zimnou bundou na tých kostýmoch. Radšej „nahý“, než mať na sebe gotické pančucháče a halenu, adidasy na nohách a Tesco-fakľu v rukách (počas nočnej prehliadky)… Nehovoriac o vlastných prevádzkových nedostatkoch a diletantskom manažovaní personálu, čoho dôsledkom je uzavretá „nová“ (!) expozícia lazebne.

    V konečnom dôsledku na Spišský hrad návštevníci nikdy nechodili, ani chodiť nebudú kvôli malému múzeu v ňom, ale kvôli hradu samotnému. Toto si Bojnice povedať nemôžu. Vezmite odtiaľ všetok nábytok a bude z toho len ďalší „prázdny zámok na Loire“. Hrad Spiš nie je odkázaný komerčne sa vybúriť na expozičných priestoroch a aktivitách s tým spojenými, ale práve naopak. Do nich nech pretaví odbornosť a um zamestnaneckých kapacít. Komerčné chúťky potom môže sústrediť na väčšie podujatia, pre ktoré ma jedinečné priestory dolného nádvoria, toľkokrát osvedčené.

    Napriek absencii veľkých podujatí, odhliadnuc od festivalu SúHRADnice s dvojročnou periodicitou a projektu Hradohranie len pre deti, Spišský hrad návštevnosťou možno radiť k takým rekordérom ako Orava či Bojnice. Svojou podstatou pritom patrí medzi hrady ako Strečno, Beckov. Správca hradu dokonca do skupiny veľkých akcií mylne ráta aj víkendové nočné prehliadky, ktoré však nie sú ničím nezvyčajným, lež už takmer na všetkých hradoch a kaštieľoch bežnou súčasťou prevádzky.

    Pomaly a nebadane však všetkým menovaným začínajú konkurovať skutočné hrady, hrady konzervované a reštaurované, nie rekonštruované, rozumej zabetónované… Lietava, Uhrovec či neďaleký Šarišský hrad. Číslami návštevnosti určite nie. Vysoké čísla návštevnosti je mylná mantra posledných rokov. Neznamená to automaticky viac peňazí a už vôbec to nič nehovorí o spokojnosti onej laickej a odbornej verejnosti v role návštevníkov. Už teraz títo ponúkajú vec nevídanú.

    Napriek tomu, že ste „len“ návštevník, napríklad na hrade Šariš, si pokojne môžete vyhrnúť rukávy a podieľať sa trebárs na konzervovaní múrov škárovaním či na pasení hradných kôz. Samozrejme pod odborným dozorom. Turista – „škárovateľ“ z Kanady, Francúzska či Japonska nie je žiadnou raritou! V konkurencii festivalmi, workshopmi a tvorivými dielňami natrieskaných celoročných programov už aj tých najmenších múzeí stojí vedenie Spišského hradu odrazu pred nastaveným zrkadlom.

    Veď Spišský hrad a jeho expozícia, to nie sú len kryté priestory na západnej strane horného hradu vrátane kaplnky a ústrednej veže. Spišský hrad je sám expozíciou najvšakovakejších architektonických a obranných prvkov, čo je samo osebe výhodou. No má ešte jedno plus navyše. Skrytý poklad, ticho čakajúci na jednoduché, lacné a pritom geniálne riešenie. Ide o východnú stranu horného hradu, ktorej sa už roky hovorí stavenisko. Mylne. Jej súčasťou je aj na severnej strane umiestnený románsky palác, architektonicky najvzácnejší kus.

    Túto časť hradu zatiaľ nestihla úplne zničiť ruka majstra betonára. Možno vďaka chýbajúcim financiám, možno (ne)dostatku vôle. Našťastie. Na základe dlhoročného kontaktu s návštevníkmi a ich postrehmi musím práve v dôsledku ich mylných predstáv zdôrazniť zásadnú skutočnosť. Hrad Spiš zostane navždy „len“ ruinou. O vrátení do pôvodnej podoby sa ani počas megalománskeho komunizmu neuvažovalo. Z odborného hľadiska to totiž nie je možné. Pôvodná podoba konkrétnych častí hradu nie je známa. Trendom je konzervovať a nie nanovo stavať ahistorizmy.

    Na mieste je teda otázka, ešte koľko ďalších rokov budeme tomu miestu hovoriť stavenisko? Tím ľudí na čele s kastelánom hradu Bečov v Čechách, Tomášom Wizovským, ktorí tiež prezentovali svoju prácu a svoj hrad na SúHRADniciach, nepriamo ponúkli jedno úžasné riešenie. Prečo sa neinšpirovať ich príkladom? Palác zastrešiť, keď tak správca hradu veľmi chce ako pamiatkari nechcú, existujú predsa pre obe strany kvalitné, efektívne a pritom lacné riešenia. Jedno z nich, v rámci vyhlásenej súťaže, ponúkol napokon aj víťazný projekt ateliéru architektky Janovskej.

    Nesústrediť však všetku svoju energiu na neúmernú sumu komplexnej rekonštrukcie. Opakujem rekonštrukcie a zdôrazňujem rozdiel oproti slovu konzervácia. Rekonštruovať znamená neexistujúce nanovo postaviť alebo nahradiť, ako na hrade v Ostrihome. „Snúbi sa“ tam staré s novým, kameň a tehla s oceľou a sklom. Konzervácia je lacnejšia (aj keď nie vždy) a hlavne šetrná k pamiatke a jej historicko-architektonickej hodnote. Hoci je slovenská kultúra na finančné prostriedky zo štátnej kasy údajne podvyživená, neznamená to, že s európskymi treba plytvať.

    V zmysle príspevku pána Wizovského by bolo ideálne, keby správca Spišského hradu nechal východnú stranu horného hradu (dodnes takmer nedotknutá časť) spolu s románskym palácom zakonzervovať a teda zároveň zabezpečiť proti prípadným nešťastiam. Vykosiť, vynosiť sutinu, jednoducho odstrániť smetisko posledných desaťročí z celého nádvoria hradnej akropoly. Nezavádzať elektrinu. Nezasahovať. Takto to aspoň v prípade východných palácov navrhuje aj onen nový projekt obnovy. Ale až dnes a navyše nie v prvej etape…

    Prvou etapou má byť rekonštrukcia/ konzervácia/ obnova/ modernizácia románskeho paláca a západných palácov, v ktorých sú sústredené expozičné priestory – v súčasnosti spolu s vežou jediná prístupná časť horného hradu. Z toho logicky vyplýva, že v prípade realizácie takto navrhnutej prvej etapy, sa na horný hrad verejnosť nedostane. Uzavrú ho. Šíriace sa obavy z uzavretia úplne celého hradu s páchateľmi týchto poplašných správ nezdieľam. Šuchot „éčok“ je pre správcu hradu príliš blahodárnou kakofóniou, aby si ju odriekal.

    Ak by akousi nultou etapou chystaných prác bolo ono veľké upratovanie „staveniska“ na východnej strane akropoly, vznikol by nový priestor – priestor komunikačný (horný hrad by nemuseli uzavrieť), priestor expozičný (doteraz neprístupné časti) a trebárs aj priestor štekliaci múzejnú pedagogiku a marketing. Samostatný prehliadkový okruh s edukatívno-dobrodružným zameraním. Ohlásené skupinky vybaviť helmami a baterkami, no hlavne odborníkom či odborne vyškoleným doprovodom. Na Bečove sa im to vo všetkých rovinách osvedčilo. Stojí to minimálne za úvahu.

    Štefan Plačko
     
     
     
     

Related Posts

Comments are closed.