Výpoveď dobových
prameňov
k posledným premenám hradu pred jeho celkovým
zničením.
Štefan Čáki zanechal dva
testamenty a to z rokov 1659 a 1662, pričom sú
neoceniteľným prameňom, pretože prostredníctvom
popisu hradného inventára nám objasňuje nielen,
čo všetko na hrade mali, komu, akú časť hradu
pridelil na obývanie, ale dozvedáme sa tým aj veľa
z vtedajšej podoby hradu: Kristína obývala starý
rodový palác, František zvyšné časti západného
traktu a Štefan východný trakt. Prízemné
priestory slúžili ako rôzne sklady, komory, pričom
na prízemí východných palácov boli okrem stajne
aj veľká kuchyňa, spoločná pre všetkých
s izbou pre personál kuchyne. Vo východnom trakte,
v časti najbližšej k románskemu palácu, vyčnieval
z traktu dom kapitána horného hradu. Štefan Csáky
ešte za života dal pre svoju prvú manželku,
vybudovať medzi vežou a kaplnkou záhradu. Jej súčasťou
sa stala unikátna veľká cisterna hradu so zložitým
systémom filtrovania a čistenia dažďovej vody,
ktorá sa tam zbierala zo striech pomocou odkvapov.
Štefan po svojej smrti v 1699 zanechal početné
potomstvo. Rozhodujúcim dátumom v dejinách ich
rodu je rok 1702, keď si spoločný majetok podelili
jeho piati synovia, čím sa vlastne aj rozdelili na
samostatné vetvy. Spišský hrad vlastnili všetci
spoločne a jeho správou poverili Michala, ktorý so
svojou rodinou zároveň hrad obýval. Stal sa po
otcovi aj spišským špánom (županom). Lenže
pridaním sa k Rákociho povstaniu padol do
nemilosti. Po ukončení povstania utiekol
z krajiny, aby sa vyhol trestu. Vo vyhnanstve aj
umrel. Po oslobodení Spišského hradu z rúk
rákociovcov v 1710 ho Michalovi bratia opäť
prevzali do spoločnej držby, ale už nikto z nich
na hrade nebýval. Hrad našli určite v pomerne
dobrom stave aspoň, čo sa obranných prvkov týka.
Usudzujeme tak podľa písomností Spišskej stolice,
podľa ktorých sa v roku 1703 spomínajú opravné
práce. Rok 1702 je zaujímavý ešte tým, že sa
Spišský hrad vtedy ocitol na zozname hradov
Uhorska, ktorých opevnenia bolo nariadené strhnúť.
Avšak nakoniec sa nenašli potrebné prostriedky
a teda dnes tak cenná pamiatka bola zachránená.
Práve v r. 1710 sa uplatnila povinnosť vyplývajúca
z donácie na hrad z 1638 pre Štefana Čákiho.
Cisársky oddiel na hrade ostal od obsadenia hradu
13. júla 1710 pravdepodobne až do podpísania
Satmárskeho mieru 30. apríla 1711. V tom čase
vznikol tiež jeden dôležitý historický prameň,
ktorý osvetľuje vtedajšiu situáciu na hrade.
Jeden z vojakov hradného cisárskeho oddielu
generála Löffelholza si buď krátil dlhú chvíľu
alebo na vyšší rozkaz vytvoril plán pôdorysu
hradu s popisom a mapku jeho okolia, kde zakreslil
z vojenského hľadiska strategické body. Z neho
sa dozvedáme, že dolná vstupná brána do tzv.
cvingru (dolné nádvorie) bola zabarikádovaná, na
románskom predhradí v bašte, pravdepodobnom dome
hradného úradníka, bola vtedy zbrojnica, alebo to,
že na strednom nádvorí vojenské kasárne vedľa
brány ležali v ruinách. Z románskeho predhradia
sa na akropolu dalo dostať cez Turzovskú bránu po
padacom moste. Podľa vojakovho popisu bola veža,
románsky palác a kaplnka na hornom hrade všetky v dobrom
stave, pričom prízemie románskeho paláca využívali
ako vojenské skladisko a prvé poschodie slúžilo
ako sklad munície. Zaujímavá je tiež informácia
o rozmiestnení delostreleckých jednotiek na hrade,
tzv. batérií: na strednom nádvorí bola
utáborená jedna, na akropole boli delá rozložené:
dve pod strechou východných palácov v časti
oproti veži, šesť malých diel bolo pri južnom
trakte, „na terasách medzi kaplnkou a vežou
zvyšné kanóny“ a posledná batéria so štyrmi
delami bola vo veľkej bašte pri románskom paláci.
Nejaká cisárska vojenská posádka tu zotrvala aj
v ďalších rokoch. To, že v roku 1722 bola na
hrade opravovaná nejaká časť opevnenia, i padací
most, že v 1729 boli poskytované nejaké povozy na
opravu Spišského hradu, že v roku 1733 bol
vybudovaný spomínaný bastión v priestore za
starou románskou bránou a kvôli tomu z vonkajšej
strany hradobný múr zosilnený šikmou spevňovacou
stenou, tiež, že v 1737 sa previedlo vyčistenie
komínov, svedčí, že o hrad sa ešte do istej
miery starali. No snahu o udržanie hradu v dobrom
stave prekazil prírodný živel. V roku 1780
vypukol na hrade veľký požiar. Dodnes nie je isté,
čo bolo príčinou, no samozrejme ľudová fantázia
zapracovala a objavilo sa niekoľko teórii. Najviac
vžitá verzia o vzniku požiaru súvisí
s pálením pálenky hradnými vojakmi. D. Menclová
túto teóriu rozvádza tým, že vznikla v hradnej
krčme, ktorá podľa popisu spomínaného vojaka
cisárskej delostreleckej jednotky stála na strednom
nádvorí v jednej z budov pozdĺž vnútorného
obvodu hradby. To by znamenalo, že požiar sa šíril
odtiaľ a že horný hrad zasiahol neskôr, tak, že
skutočne stihli odniesť zvyšok rozličného
vybavenia, ktoré tam do tej doby ostalo.
Za najpravdepodobnejšiu príčinu požiaru zvažuje
D. Menclová udretie bleskom. Môže to byť pravda,
pretože hradný kopec dodnes blesky nejako priťahuje
a vždy sa „vyzúria“ na nejakom tom hradobnom
múre. Naposledy si za obeť vzali najcenenejšiu
pamiatku hradu – románsky palác, kde v roku 2000
v dôsledku zasiahnutia bleskom sa zosypala veľká
časť severnej steny, narušila sa statika a hrozil
pád časti paláca, ktorý stojí na úplnom
najsevernejšom okraji skalnej plošiny. Od požiaru
potom už len pomaličky chátral, čo nevzali a nepoužili
majitelia na výstavbu či prestavbu kaštieľov, to
zvetralo, prípadne sa zdarma dostalo do rúk ako
stavebný materiál „do stavania sa hrnúceho“
obyvateľstva okolia. Ruinu hradu navštevovalo
určite plno nadšencov umenia, dejín, tak ako aj tu
citovaný autor Jozef Hradszky. Samozrejme stal sa
predmetom záujmu aj mnohých hľadačov pokladov.
Ako dokazujú rodinné fotografie Čákiovcov, hrad
bol asi obľúbeným miestom ich výletov. Práve oni
boli tí, ktorí sa podieľali na financovaní
prvého archeologického výskumu na hrade na začiatku
20. storočia. Intenzívnejší, no nie najideálnejší
archeologický a architektonicko-historický výskum
začal až po druhej svetovej vojne, konkrétne od
roku 1969, keď súčasne s ním prebiehali aj rekonštrukčné
a konzervačné práce. Na výskume sa podieľali
Ing. Andrej Fiala a PhDr. Andrej Vallašek. Stále
nástojčivejšie však silnie požiadavka nového, čo
najširšieho a najprecíznejšieho
archeologicko-historického prieskumu celej lokality.
ŠP
Literatúra k dejinám
Spišského hradu:
FIALA, A. – VALLAŠEK, A. –
LUKÁČ, G.: Spišský hrad. Martin, Osveta 1988.
CHALUPECKÝ, I.: Dejiny Spišského hradu vo svetle
historických prameňov. In: VALLAŠEK, A. – FIALA,
A.: Spišský hrad. Národná kultúrna pamiatka. Košice,
Východoslovenské vyd. 1984.
KOLEKTÍV: Spišský hrad. Z minulosti
a prítomnosti – pamiatky UNESCO na Spiši.
Košice 2003.
MENCLOVÁ, D.: Spišský hrad. Bratislava, Slovenské
vydavateľstvo krásnej literatúry 1957.
NOVOTNÁ, M.: Spišský hrad. Levoča, Modrý Peter
1994.
PAVÚKOVÁ, D.: Národná kultúrna pamiatka – Spišský
hrad. Košice 2001.
PAVÚKOVÁ, D.: Spišský hrad a okolie. Spišská
Nová ves 1999.
POLLA, B.: Nové poznatky o Spišskom hrade. In:
Vlastivedný časopis, 1966, č. 2, s. 76 – 78.
POLLA, B.: Zisťovací historicko-archeologický
výskum na Spišskom hrade. In: Nové obzory, 9, Košice
1967, s. 187 – 207.
ŠTIAVNICKÝ, J.: Povesti zo Spišského hradu. Košice
1991, s. 116 a n.
VALLAŠEK, A. – FIALA, A.: Spišský hrad. In:
Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 4 – 8.
VALLAŠEK, A. – FIALA, A.: Spišský hrad.
Národná kultúrna pamiatka. Košice 1984.
VALLAŠEK, A.: Spišský hrad na prelome letopočtu.
In: Pamiatky a príroda, 1976, č. 4, s. 6 – 9.
VENCKO, J.: Z dejín okolia Spišského hradu. Spišské
Podhradie 1941.
FIALA, A. – VALLAŠEK, A.: Náčrt stavebného
vývoja Spišskej Kapituly... In. Vlastivedný
časopis, 24, 1975, č. 3, s. 132 – 136.
FIALA, A. – VALLAŠEK, A.: Spišská Kapitula. Náčrt
stavebných dejín. In: Pamiatky a múzeá, 1994, 5
– 6, s. 11 – 13.CHALUPECKÝ, I.: Spišská
Kapitula. Charakteristika pamiatky. In: Pamiatky
a múzeá, 1994, 5 – 6, s. 9 – 10.
VALLAŠEK, A.: Zaniknutý kláštor sv. Martina nad
Spišskou Kapitulou. In: Pamiatky a múzeá, 1999,
č. 2, s. 61 a n.
