SPIŠSKÝ HRAD
Spišský hradný vrch je unikátnym územím. Už neolitickí ľudia tu po sebe zanechali stopy dnes staré takmer 7 tisíc rokov. Ešte oveľa skôr sa týmito končinami pohyboval i neandertálsky človek. V jaskyni pod hradom boli nedávno nájdené kostrové ostatky muža a pri nich kožené mešce aj s mincami takmer spred dvetisíc rokov, z čias keltských Kotínov. Pred viac ako 800 rokmi tu začal vyrastať mohutný kamenný hrad v nadmorskej výške 634 m. No v roku 1780 sa na ňom nezmazateľne podpísal požiar. Hradná ruina spolu s rovnako jedinečným okolím územia Spiš je od roku 1993 súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Prvé, čo pred 800 rokmi na vysokom brale vzklíčilo, bola mohutná obranná a zároveň obytná veža donžon. Prsty v tom mal kráľ Belo III. Možno kráľovná. Postavili ju zo spišského travertínu. Zakrátko sa však zrútila. Asi kvôli tektonickým posunom v podloží. I dnes sa s kopcom dejú divy. Do nového opevneného celku sa už vstupovalo románskou bránou s padacou mrežou a smolným nosom. Vo vnútri vyrástol románsky palác a nová veža, veža Nebojsa. Či sa v nej skutočne ani raz nemuseli báť, zachované pramene neprezrádzajú.
Tatárom nemusel odolávať. Boli vlastne na Spiši? Dnes už nikto nevie a aj keby boli, hrad ich nezaujímal. Zdá sa, že už krátko na to získal dnešnú dych vyrážajúcu rozlohu v podobe dvoch samostatných opevnených celkov. Zaujal spišského prepošta, ktorý sa zaviazal kráľovi o hrad sa starať a ten mu na oplátku udelil privilégium na hrade žiť. Veď, čo ak by tí nomádi prišli naozaj. Pred vstupom do horného hradu si nechal vystavať vlastnú časť. Celé predhradie s obytnou vežou, z ktorej sa dalo ochodzou dostať do románskej kaplnky. Tu nechal postaviť rovno pod nosom špána, kráľovského správcu Spiša, obývajúceho románsky palác na hradnej akropole.
Prepošt aj tak nakoniec vymenil hrad za protiľahlý kopec, kde vzniklo opevnené kapitulské sídlo. Našťastie alebo nanešťastie, kráľa Žigmunda osvietilo a na rozdiel od mesta pod hradom, samotný hrad kvôli dlhom nezapredal. Rovnako poľským veriteľom nepripadlo ani ono nové prepoštovo bývanie, Spišská Kapitula. Možno to mala na svedomí cigánska princezná, ktorá mu, podľa legendy, jednej noci venovala viac ako len pohľady. Pre jej spoločenstvo zdržiavajúce sa pod hradom tak získala i očakávaný prepúšťací glejt, akýsi pas kráľovstvom.
Na hrade sa vystriedali mnohí špáni, sem-tam sa tu zastavili kadejakí králi a tiež kadejakí obliehatelia i tí, čo nemuseli obliehať a predsa hrad pokorili. Napokon v roku 1780, na konci istého dňa, z hradu namiesto veží stúpali k nebu už len stĺpy dymu. Požiar. Nepriateľ číslo jeden. Ešte aj sami poslední majitelia z rodu Čáki mu zasadili zdrvujúcu ranu. Stal sa pre nich zdrojom stavebného materiálu na stavbu početných kaštieľov v okolí. Pospolitý ľud nasledoval príklad svojich grófov. Dnes to však nie je len obyčajná slovenská ruina, lež prekrásna románsko-gotická architektúra v nádhernej krajine. Spišský hrad.
Pozrite si krátke video o Spišskom hrade na YouTube alebo sa staňte fanúšikom Spišského hradu na Facebooku.
SPIŠSKÉ PODHRADIE
Mesto Spišské Podhradie bolo na počiatku skutočne podhradím, osadou hradných služobníkov. Vznikla v 12. storočí. Príchodom osadníkov z Flandier, po tatárskom vpáde, začal zrod mesta. No kráľ Žigmund ho spolu s ďalšími spišskými mestami v roku 1412 zálohoval Poľsku. Záloh trval 360 rokov. Usadili sa tu postupne obyvatelia rôznych národností i náboženstiev. V roku 1614 sa podhradská radnica stala svedkom významnej evanjelickej synódy. Mesto žilo hlavne z obchodu a remesiel. Šťavnaté a pikantné spišské párky miestnych mäsiarov mestečko preslávili. Evanjelický kostol, synagóga, románska veža farského kostola, gotické tabuľové maľby, kláštor Milosrdných bratov a socha Immaculaty sú určite dôvodom, prečo spojiť návštevu hradu i s návštevou jeho podhradia.
Za vlády Bela IV. sa na uhorskom kráľovskom dvore odohrala jedna nenápadná udalosť. Ctihodný a milostivý kráľ, samozrejme rukou pisára, pozdrav v Spasiteľovi všetkým Kristovi verným a hlavne prepoštovi zo Spiša jednou kráľovskou listinou odovzdal. Jeden z mnohých toho 19. septembra roku 1249. Spišský prepošt z kláštora nad hradnou osadou cudzincov zvaných Sasi, na severe kráľovstva, musel za ten kus pergamenu zaplatiť kráľovskej kancelárii nemalú sumu. No už nikto nemohol spochybniť jeho vlastníctvo na zem Jablonov. V 13. storočí Spišské Podhradie nikto ináč ako osada Sasov nenazýval. Tým, že jej rozrastajúci sa chotár a chotár zeme Jablonov spolu susedili, je v onej listine Podhradie spomenuté neraz. Je to prvá písomná zmienka o ňom.
Osada či dedina Sasov pod hradom, neskôr nazývaná Kirchdorf, kostolná dedina, mala skvelú polohu. Zbiehali sa tu dve významné diaľkové trasy. Spišské Podhradie prestalo byť podhradím a stalo sa mestom. Rozvoj znamenal bohatstvo a to umožnilo výstavbu románskeho chrámu. Možno odtiaľ je aj vtedajší názov mesta. Ladislav Pohrobok vládol síce krátko, no mestu stihol udeliť právo týždenného trhu. A už sa tu valili raz v týždni preplnené vozy zo širokého okolia. V mestečku pôsobilo na konci 17. storočia až 14 cechov. Najstarší bol cech súkenníkov a farbiarov.
Avšak obchodníci a remeselníci mohli len ťažko ubrániť svoje bohatstvo, keď sa tu znenazdajky objavil nejaký nepriateľ hradného pána. A objavilo sa ich dosť. Hradieb nebolo a navyše, ak z hradu strieľali na nepriateľov kanónmi, občas sa ušlo aj miestnym. V čase, keď sa medzi meštianstvom udomácnila evanjelická viera, bolo pre zmenu samotné mesto nepriateľom. No nie nepriateľom hradu, ale sídla vypínajúceho sa na protiľahlom kopci. Ako by to nestačilo, skomplikoval to ešte prv sám kráľ Žigmund. Chcel sa rovnať s Benátkami, no prehral. Peniaze, ktoré si na túto vojnu požičal, musel poľskému švagrovi vrátiť. Peňazí však nebolo a tak dal do zálohu trinásť spišských miest. Medzi nimi i Kirchdorf. Malý kus zeme odvtedy patril dlhých 360 rokov Poľsku.
Okrem Slovákov, Nemcov, katolíkov a evanjelikov žila v Podhradí aj početná komunita Židov. Okolo roku 1875 si postavili synagógu, no požiar v júli 1905 zničil nielen ju, ale aj veľkú časť mesta. Nová vyrástla v neskoro-klasicistickom slohu inšpirovanom vtedy módnymi maurským prvkami. V súčasnosti sa rekonštruuje. Je tiež súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie Spišské Podhradie. To od roku 2008 spadá do ochrannej zóny lokality UNESCO na Spiši, ktorú tvorí Spišský hrad a ďalšie štyri kultúrne a prírodné pamiatky okolia i Levoča.
SPIŠSKÁ KAPITULA
Vrch Svätého Martina. Takto, po latinsky, v stredoveku volali kopec vypínajúci sa zo západnej strany nad podhradím Spišského hradu. Rozsiahla diecéza zaberá územie Spiša, Liptova a Oravy. Predchodcom biskupského sídla bol asi zaniknutý kláštor povyše, ktorý odhalili archeologické vykopávky v 20. storočí. Vedľa kláštora začalo neskôr vyrastať opevnené cirkevné mestečko. Jedinečná románsko-gotická katedrála, pôvodne románsky biskupský palác, kňazský seminár, hodinová veža so vstupom do francúzskeho parku a ulica lemovaná kanóniami. Dnešná Spišská Kapitula. Nenadarmo jej hovoria aj malý slovenský Vatikán...
Slovo kapitula označuje akýsi zbor poradcov prepošta. Prepošt však nebol ani biskup, ani opát. Tento vysoký cirkevný hodnostár spravoval cirkevnú diecézu, ktorá bola niečím osobitá. V uhorskom kráľovstve boli také diecézy vždy v pohraničnom území. Jednou z nich i spišská na hraniciach s Poľskom. Zvláštny záujem jeho veličenstva Ľudovíta z Anjou, kráľa Uhorska i Poľska, o Spiš sa odzrkadlil aj v nezvyčajnom povýšení vtedajšieho spišského prepošta na spišského biskupa. Nestalo sa to však tradíciou. Tu zaviedla až Mária Terézia a pápež Pius VI., keď v roku 1776 zriadili Spišské biskupstvo.
Na počiatku tu stál benediktínsky kláštor. Postavili ho na mieste, ktoré domáci volajú Pažica. Povyše Spišskej Kapituly. Ak je pravdou, že sa tak stalo už v 11. storočí, stál tu dosť opustený. Po hrade na opačnej strane nebolo ešte ani chýru. A že to aj napriek tomu nebolo bohom zabudnuté miesto v hustých lesoch na severe kráľovstva, svedčí výstavba ohromného románskeho prepoštského kostola poniže kláštora i s palácom ešte pre tatárskym vpádom. Prvým prepoštom bol vychovávateľ uhorskej kráľovnej Gertrúdy, manželky Ondreja II. Svedectvom je listina z roku 1209. Zhodnou okolností je najstaršou známou písomnou zmienkou o existencii územia Spiš ako takého. Listín tu napokon opatrovali haldy, pretože kapitula na Spiši bola zároveň tzv. hodnoverným miestom, akýmsi notárskym úradom.
Z románskeho prepoštského kostola s jednou vežou je dnes katedrála s vežami dvoma. Staršiu volajú Adam a tu druhú Eva... Strážia skvosty nesmiernej hodnoty. Medziiným aj fresku nad vstupom, ktorá má Spišiakom navždy pripomínať ich pomoc Karolovi Róbertovi z Anjou proti vojskám kráľozradcu Matúša Čáka. Prepošt si už v druhej polovici 15. storočia mohol znovu dovoliť kostol prestavať, tentoraz v gotickom štýle. Rozšírili, zvýšili a predĺžili ho, navyše opatrili 13 tabuľovými oltármi. Zápoľskovci, páni hradu, tí pre zmenu pristavovali a to vlastnú kaplnku, kam sa nechali aj pochovať.
Koncentrácia vzdelaných kanonikov a prepošta vytvárala z kapituly na Spiši malý ostrov učenosti a duchovna v svete analfabetov. Už od 13. storočia sa za jej múrmi ukrývala škola, jedna z najstarších v kráľovstve. Jezuiti tu v 17. storočí založili gymnázium. Zároveň na mieste starého kláštora vybudovali akúsi kópiu Jeruzalema, kde sa potom konali krížové cesty a procesie. Všetky jej tri kaplnky ešte stále stoja. Posledná na osobitnom kopci zvanom Sivá Brada znázorňuje Golgotu. Po okrajoch tejto Krížovej hory sú malé kaplnky, symbolizujúce hradby Jeruzalema. Na mieste jezuitského gymnázia neskôr postavili budovu kňazského seminára a vedľa najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Keď sem z hradu hľadia návštevníci, je to práve to, čo im ako prvé škaredo udrie do očí...
ŽEHRA
Nad malou dedinkou Žehra, na miernej vyvýšenine, čnie románsko-gotický kostolík Ducha Svätého. Jeho drevenú cibuľovitú strechu veže vidieť už zďaleka. V meste Cartagena, v juhoamerickej Kolumbii, sa 11. decembra 1993 určite nepomýlili, keď žehriansky svätostánok zapísali na Zoznam UNESCO. Kostol je takmer od podlahy až po strop posiaty freskami z 13. až 15. storočia. Najznámejšia z nich, freska nazývaná Strom života, predstavuje genialitu stredovekého umenia. Pomocou symbolov rozpráva príbeh Knihy kníh. Nebyť moru v 17. storočí, fresiek by nebolo. Nevedomky ich zachránili Žehrania, keď steny svätyne prekryli vápnom...
Turistický chodník medzi Spišským hradom a Žehrou je už poriadne vychodený. Cez územie jednej z najstarších prírodných rezervácii bývalého Československa a zároveň najväčšie travertínové územie Slovenska, s nezvyčajným menom Dreveník, si na prechádzku isto neraz vyšli aj Čákiovci. Poslední majitelia hradu žili presne na polceste. Ich kaštieľ stál na hradnom majeri už v 18. storočí. V priebehu desaťročí po druhej svetovej vojne sa majer rozrástol na dedinu Hodkovce, dnes súčasť Žehry. Z francúzskeho parku toho síce veľa neostalo i tak sa je na čo pozerať.
Dreveník pravdepodobne nesie svoje meno po slovienskom hradisku. Kamenný hrad však vyrástol už na susednom brale. Oba kopce odborníci nazývajú kopy. Sú to travertínové útvary, ktoré vznikli na miestach dlhodobého usadzovania vývarov minerálnych vôd na zlomových líniách podložia. Vytvárajú množstvo neuveriteľných skalných útvarov a jaskýň. Ich obyvateľmi sú dnes rozličné rastliny a živočíchy, ktorých mená vyvolávajú úsmev na tvári. Taký pimprlík mokraďový (Vertigo angustior) je vlastne slimák, z množstva vzácnych netopierov je najušatejšou asi uchaňa čierna (Barbastella barbastellus). Najobľúbenejší medzi návštevníkmi je syseľ pasienkový (Spermophilus citellus). Ako už jeho latinský názov napovedá, spermophilov je tu stále viac a viac...
Keď ctihodná kapitula na Spiši v roku 1245 listinou povolila Jánovi zo Žehry postaviť kostol, začali rúbať potrebné stromy a ťažiť travertín. O nejakom chránenom prírodnom území nemohla byť ani reč. Pôvodné múry, jedno románske okno, románska klenba v sanktuáriu, bohostánok v stene a krstiteľnica sú podnes na svojom mieste. Drevený kazetový strop však zničil požiar v 15. storočí. Nasledovala preto obnova. Jej najokatejším prejavom je gotická klenba, ktorá celá spočíva na jednom stĺpe. Pripomína palmu, symbol stromu života v raji, vyrastajúceho priamo zo stredu chrámu.
Nekonečný príbeh plný symbolov rozprávajú predovšetkým fresky. Namaľovali ich do čiastočne vyschnutej omietky, metódou zvanou fresco-secco. Najstaršie z nich sú tzv. konsekračné kríže. Sú po celom vnútornom obvode. Na jednotlivých miestach, kde sú kríže namaľované, bol kostol v roku 1275 posvätený svätou krizmou. Ďalšiu etapu predstavuje freska Golgota nad pôvodným vchodom do kostola. Následne vznikli maľby v priestore hlavného oltára a potom v dvoch rámoch na severnej stene zobrazujúce Pietu a najznámejšiu zo všetkých, Strom života. Po požiari boli prekryté tromi radmi nových fresiek. Keď ich všetky v 20. storočí postupne objavili a ošetrili, dokonca tvarohom, rozhodli sa niektoré staršie odkryť na úkor mladších. Zaiste nie na škodu.
LEVOČA
Najvyšší gotický oltár sveta od Majstra Pavla, štvorjazyčný Orbis pictus Komenského, najväčšie pútnické miesto Slovenska Mariánska hora a tajomná biela pani Júlia Göczy Korponay sú nezameniteľné indície, ktoré vedú k jednému jedinému bodu na mape Európy. K niekdajšiemu slobodnému kráľovskému mestu Levoča, Leucha, Leutschovia, Leutschau, Lőcse, centru Spiša. Bola založená v 13. storočí a dlhý stredovek patrila medzi popredné mestá Uhorska. V roku 1494 hostila jeden z najstarších summitov, tajné rokovania Jagelovcov. Obišla ju síce železničná trať, no s ňou aj priemysel a devastujúce 20. storočie. Preto vstúpiť do nej dnes, znamená prejsť sťaby bránou času...
Odkiaľ sa vzalo pomenovanie Levoča? Mnohí si nad tým lámali hlavy. Vraj od zvolania Leut schau, ľudkovia hľaďte, zvolania upozorňujúceho obyvateľov na blížiacich sa Tatárov, vraj zo staronenemeckého výrazu liuche označujúceho opevnené miesto... Vraj. Skutočne bola a dodnes je opevnená a pravdou je tiež, že s jej výstavbou začali po tatárskom vpáde do Uhorska. Aký veľký strach z nepriateľov museli mať, vidieť na 2,5 km dlhých hradbách, zaberajúcich rozlohu vyše 41 ha, s 3 bránami, 15 vežami,16 baštami a ohromnou priekopou.
Do preriedeného Uhorska prichodiacich osadníkov všetci volali Sasi. Keď dorazili do hustého spišského lesa určite zostali zaskočení. Namiesto pasúcich sa srniek našli rozľahlú stredovekú dedinu pôvodného obyvateľstva s jedným s najväčších románskych kostolov na dnešnom území Slovenska. O niečo vyššie od nej osadu okolo rotundy Ducha Svätého a na ceste medzi nimi osadu flámskych osadníkov z bohatého Burgundska. Tým posledným menovaným aspoň rozumeli. No rozdiely medzi všetkými sa veľmi rýchlo zotreli. Milostivý kráľ Belo IV. vybavil miestne obyvateľstvo hŕbou mestských privilégií. Rastúce hradby boli ich následkom.
Odrazu bola Levoča centrom celej provincie, odrazu sa priestor obohnaný hradbami viac zapĺňal, hustla sieť ulíc, jeho obyvatelia boli stále sebavedomejšími mešťanmi. Právo skladu, tá modla uhorských miest, obmedzujúca slobodný trh, tomu len napomohla. Vďačia zaň prvému Anjouvcovi na tróne. Zhromaždilo sa tu nesmierne bohatstvo. Z 40 cechov boli najvýznamnejší zlatníci, meditepci, cínari. Malým úskokom sa k právu skladu dostali aj Kežmarčania. To kráľovská Levoča nemohla strpieť. Učenejší z ľudu preto vedia, že storočnej vojny nebolo len medzi Francúzskom a Anglickom, lež i medzi Levočou a Kežmarkom.
Roku 1550 takmer celé mesto vyhorelo. Popolom ľahli i dôležité dokumenty mestského archívu uložené vtedy ešte v drevenej radnici uprostred námestia. Aj preto je Majster Pavol z Levoče, Majstrom Pavlom a nie Pavlom Dlátkom či na tú dobu pravdepodobnejším Pavlom Schnitzerom. Záznamy sú nenávratne fuč, možno... No plamene nedokázali zničiť jej ducha. Vyrástla renesančná, ešte krajšia Levoča. Zatváracie krídla najvyššieho gotického oltára sveta i dnes fungujú a to sa tadiaľ prehnali ďalšie požiare i komunisti. Do chrámu sv. Jakuba, ktorému oltár dominuje, sa síce študenti Janko Francisci a Pavol Dobšinský modliť nechodili, ale určite sa naň neraz prišli pozrieť. Ich evanjelické lýceum bolo cez námestie. Robia tak dodnes státisíce ďalších zvedavcov...
ŠP.
