Stiahnite si históriu hradu v jazykoch: SK; EN; DE; FR
Vitajte na Spišskom
hrade.
Spišský hrad patrí medzi
najrozsiahlejšie hradné komplexy Európy a je
najväčším hradom na Slovensku. Jeho rozloha je
unikátna - viac ako 41tis. m2. A nielen vďaka
svojej mohutnosti bol hrad v roku 1993 zaradený na
zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Ľudia s jeho stavbou začali v 12. storočí a svoju
mohutnosť získal počas nasledujúcich 600 rokov. A toto je jeho príbeh..
Ale hradný kopec bol osídlený od pradávna. Po
tejto časti Spiša sa kedysi pohyboval aj človek
neandrtálsky a územie bolo zrejme osídlene ešte
skôr. Prvé praveké
hradisko vzniklo na kopci pravdepodobne v piatom
tisícročí pre Kristom, keď sa tu usídlil ľud
tzv. bukovohorskej kultúry. A najmohutnejšie
osídlenie spadá do obdobia prelomu letopočtov,
kedy na terajšom hradnom kopci mal svoje sídlsko
Keltský kmeň kotínov, alebo Dákov. Aj dnes môžu
návštevníci hradu na dolnom nádvorí vidieť
pozostatky kultovej stavby Keltov. V druhom storočí
však život na hradisku náhle ustal a kopec ostal
opustený takmer na 900 rokov. Prioritu v celej
oblasti prebral susedný kopec Dreveník, kde si
Slovieni vybudovali svoje hradisko. Názov kopca je
pravdepodobne odvodený od Dreveného hradu, ktorý
na ňom v tomto období stál.
Prvou kamennou časťou, ktorú na tomto kopci nechal
v polovici 12. storočia vystavať kráľovský rod
Arpádovcov, bola veľká kruhová obytná
a zároveň strážna veža. Stála hore na hradnej
akropole. Dnes z nej zostali už iba základy.
Stavitelia vtedy netušili, že týmto kopcom
prechádza množstvo tektonických puklín a veľká
časť hradného brala sa ročne posúva zhruba o 3
cm hore-dole, pukajú a lámu sa jednotlivé časti.
Práve kvôli tektonickým posunom v podloží táto
prvá veža na konci 12. storočia spadla. Až po jej
páde, zhruba na začiatku 13. storočia, začali po
obvode celej hradnej akropoly budovať prvý
hradobný múr a na najvyššej časti hradu
Románsky palác a dnešnú vežu. V takomto rozsahu
v roku 1241 našli Spišský hrad jeho prví
nepriatelia. Boli to Tatári (Mongoli), ktorý však
Spišský hrad nedobyli. Tatári po roku plienenia
z Uhorska náhle odišli. Ľudia sa postupne začali
vracať z hôr, kde sa poukrývali.V roku 1249
dostal Spišský prepošt Matej od kráľa povolenie
usídliť sa na Spišskom hrade, aby bol
v bezpečí. Je to prvá priama písomná zmienka
o hrade. Prepošt si tu nechal postaviť hranatú
trojposchodovú obytnú vežu. Zachovali sa z nej
len základy aj s románskym vchodom. V tejto
obytnej veži prepošt sídlil, kým mu vedľa ruín
kláštora nedokončili nové, oveľa
reprezentatívnejšie sídlo, dnešnú Spišskú
Kapitulu. Túto vežu neskôr začali využívať ako
sklad pušného prachu. Práve preto tu už dnes
nestojí. Vyletela do vzduchu, keď sa raz v noci
v 16. storočí do hradu pokúšal dostať jednej
lúpežný rytier, nazývaný Šarško. Podplatená
hradná posádka pomohla celej družine Šarška
vyliezť do hradu po lane, no keď liezol ako
posledný Šarško, jeden z hradných vojakov
preťal lano. Šarško spadol z hradieb a zabil sa.
Zbojníci začali urputne bojovať s hradnými
vojakmi a nejakou nešťastnou náhodou sa zapálil
pušný prach vo veži.
Veža vyletela do vzduchu. Výbuch bol taký silný,
že vytrhol aj časť hradného múru a do vzduchu
vyletel aj kapitán Spišského hradu, ktorého telo
našli až o 3 dni na dolnom nádvorí pod nánosom
balvanov a sutín.
Ako posledné bolo v polovici 15. storočia
pristavané dnešné dolné nádvorie. Každé
predhradie je samostatný obranný systém
s vlastnými vstupnými bránami a rozličnými
obrannými prvkami vrátane tajných výpadových
bránok z hradu. Dnes sa dá do hradu dostať až
dvomi bránami. Niektorí z návštevníkov
prichádzajú cez dolnú bránu od Spišského
Podhradia, ostatní cez hlavnú vstupnú bránu
z východnej strany. Práve pred hlavnou vstupnou
bránou je ďalšie špecifikum Spišského hradu a
síce samostatne stojacich niekoľko kamenných
stĺpov. Je to pozostatok obrannej palisády.
Pôvodne medzi stĺpmi boli ešte drevené brvná.
Bola to prvá obranná línia pred bránou, za ktorou
nasledovala suchá priekopa, opevnené predbránie
s padacím mostom cez priekopu a delovými
strieľňami a samozrejme padacia mreža vo vstupnej
veži. Možno aj kvôli mohutným hradbám, vysokým
skalám a rozličným obranným prvkom, či veríte,
alebo nie, Spišský hrad nikdy vojenskou silou
dobytý nebol. No existuje aj plno nevojenských
spôsobov získania takéhoto hradu. Podobná
situácia nastala v polovici 15. storočia. Vtedy sa
ukázalo, že páni hradu sú zradcovia. Podporovali
poľského kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý
chcel získať uhorskú korunu. Preto uhorská
kráľovná vdova Alžbeta, dcéra Žigmunda
Luxemburského, najala do svojich služieb
vynikajúceho veliteľa a vojaka Jána Jiskru
z Brandýsa. So svojim žoldnierskym vojskom bojoval
pod hradom s vojskami poľského kráľa a aby
nebol ohrozovaný zároveň zo Spišského hradu,
rozhodol sa, že hrad dobyje a zaujme tento
strategický bod. Páni hradu predtým utiekli do
Bratislavy a hrad zverili len do rúk kapitána hradu Petra Baska. Bol to asi typický vojak svojej
doby a pravdepodobne nedostatočne platený,
pretože podľa starých listín Ján Jiskra hrad
nedobýjal zbraňami, ale nejakým bližšie
neznámym spôsobom sa s kapitánom hradu dohodol.
Pravdepodobne ho podplatil a za odmenu ho
i naďalej ponechal kapitánom na Spišskom hrade.
Tento vojenský konflikt sa nakoniec vyriešil, ale
Jiskra na hrade nechal veľkú vojenskú posádku.
Jiskrovi vojaci však neostali priamo na hrade, ale
utáborili sa vedľa hradu, na mieste dnešného
dolného nádvoria, ktoré vtedy ešte neexistovalo.
Žili v stanoch a uprostred táboriska pre ich
veliteľa postavili malú okrúhlu kamennú
pevnôstku a v nej dom. Žoldnieri potom s pomocou
kamenárskych majstrov postavili okolo vojenského
táboriska hradobný múr. Tak vzniklo posledné
predhradie Spišského hradu - dnešné dolné
nádvorie.
V 2. polovici 15. storočia uhorský kráľ Matej
Korvín daroval tento kráľovský hrad prvým
šľachtickým vlastníkom za vojenské zásluhy
v boji proti Turkom na juhu kráľovstva. Bol to rod
Zápoľskovcov (Szápolyai), ktorý na hrade vykonal
viacero stavebných úprav. Najvýraznejšie sú
výstavba hradnej neskorogotickej kaplnky sv.
Alžbety a západné neskorogotické paláce. Na
hrade sa tiež narodil Ján Zápoľský, ktorý sa
stal neskôr uhorským kráľom. V 16. storočí
hrad získal do vlastníctva rod Turzo (Thurzo),
ktorý uskutočnil renesančnú prestavbu a keď
vymrel v 1636 v mužskej línii, hrad získal rod
Čáki (Csáky). Až tí pristavali k východnému
hradobnému múru hradnej akropoly východné obytné
paláce. Dokončili ich v 17. storočí. Boli to
poslední vlastníci hradu. Patril im až do roku
1945, ale definitívne sa zo Spišského hradu
odsťahovali už na začiatku 18. storočia.
V okolitých dedinách si vybudovali oveľa ľahšie
prístupné a pohodlnejšie kaštiele. Na hrade, ako
stále dôležitom strategickom mieste, ostala
cisárska delostrelecká jednotka. Vojaci sa o hrad
vôbec nestarali a pomaličky chátral. Tak ako aj
dnes i vtedy do hradu bežne udierali blesky. Dnes
tu však nemá čo zhorieť, ale vtedy boli všetky
strechy i podlažia drevené a keď v roku 1780 do
hradu udrel blesk, vypukol veľký požiar, ktorý
hrad silno poškodil. V priebehu nasledujúcich
storočí skazu dovŕšili ľudia z okolia, ktorí
si z hradu odnášali zdarma kamenný materiál na
stavbu svojich príbytkov. Nasledovali v podstate
príklad svojich pánov, pretože aj Čákiovci
použili množstvo architektonických článkov na stavbu oných kaštieľov či módnych umelých ruín v parkoch týchto nových sídel.
V roku 1961 bol Spišský hrad vyhlásený za jednu
z prvých Národných kultúrnych pamiatok vo
vtedajšom Československu a od roku 1969 – 70
začali na hrade intenzívne archeologické
a rekonštrukčné práce. V r. 1985 bolo
sprístupnené i malé múzeum, ktoré si môžete
pozrieť, prípadne v hradnej mučiarni, ktorá je
jeho súčasťou, dobrovoľne vyskúšať niektorý
z mučiarenských nástrojov.
Srdečne Vás pozývame na prehliadku jedinečného
Spišského hradu.
ŠP, KT
O krásnej Hedvige
Jedná z povestí hovorí, že v mučiarni
Spišského hradu bolo kruto mučených aj niekoľko
vojakov hradnej posádky, ktorí zanedbali svoju
povinnosť... Pred mnohými vekmi žil na hrade mocný
pán Filip, ktorý mal prenádhernú manželku.
Z ich veľkej lásky sa im narodilo dievčatko,
ktorému dali meno Barbora. Krásna manželka
hradného pána však skonala a o malú Barboru sa
starala slobodná sestra pána Filipa, vychýrená
krásavica Hedviga. Pri jednej z poľovačiek Filip
nechtiac v lese zastrelil malého chlapca. Bol to
syn istého poľského šľachtica. Ten prirodzene
prisahal Filipovi pomstu. Filip svoju dcérku
nesmierne miloval a preto, keď odchádzal s celou
svojou družinou na ďalšiu z mnohých
poľovačiek, dal príkaz, aby do hradu nikoho
nevpúšťali. Medzitým si Poliak najal vojsko
lúpežných rytierov, s ktorým pritiahol
k Spišskému hradu. Chcel ho dobyť a vykonať
pomstu na malej Barborke. Lenže Spišský hrad bol
vojensky nedobytný a preto poľský šľachtic
vymyslel lesť. Dal povel na ústup, no z vojska
vybral toho najkrajšieho vojaka, ktorý vedel
spievať a hrať na hudobný nástroj. Prezliekol ho
za potulného speváka, igrica a vyslal ho na hrad.
Keď sa na druhý deň zjavil pred hlavnou vstupnou
bránou, nikomu ani len na um neprišlo, že je to
nejaký prezlečený nepriateľ. Vpustili ho do
hradu. A čo sa nestalo? Hedviga sa do neho
zamilovala. Zabudla pritom na malú Barboru. Raz
večer otvoril igric tajné dvere do hradu, vpustil
niekoľko nepriateľských vojakov, ktorí Barboru
z hradu uniesli. Utiekol s nimi i igric. Keď sa
Hedviga z opojenia lásky spamätala, už bolo
neskoro. Z poľovačky sa vrátil pán Filip. Keď
sa dozvedel, čo sa stalo, pochytila ho
neovládateľná zúrivosť. Hradnú posádku dal
mučiť a chcel potrestať i nešťastnú Hedvigu.
Tá však už bola potrestaná dostatočne. Pomiatla
sa na rozume a skočila z hradnej veže. Svoju
dcérku už nešťastný pán Filip nikdy nevidel.
Hedviga vraj ešte aj dnes po nociach blúdi hradom
a vyvoláva Barborkine meno, dúfajúc, že ju
nájde..
Pozrite aj:
Výpoveď
dobových prameňov k posledným premenám hradu pred
jeho celkovým zničením.
